Rok po, alebo „ako chutí moc“

Autor: Marián Horenský | 6.12.2011 o 12:51 | (upravené 20.3.2012 o 14:08) Karma článku: 5,50 | Prečítané:  652x

Vysokoškolské štúdium som zasvätil politológii, teda vede o politike, o politickej teórii, ktorú som plánoval pretaviť aj do praxe. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol kandidovať v novembrových komunálnych voľbách v roku 2010. Okrem iného som chcel patriť medzi tých šťastných a „vyvolených“, ktorí sa venujú tomu, čo ich skutočne napĺňa. Čas plynie nebezpečne rýchlym tempom, ktoré nie a nie spomaliť. Nedávno uplynul presne rok (27.11.) od uskutočnenia spomínaných volieb. Zároveň je to aj čas a impulz, kedy som sa rozhodol pokúsiť zrekapitulovať môj prvý rok v politike a podeliť sa s nadobudnutými skúsenosťami a pocitmi.

Zastávam názor, aby bol politológ pri svojom vyjadrovaní a konaní nadstranícky, mimo vplyvu akejkoľvek  ideológie a filozofie politickej strany. Mojou prvoradou úlohou ako nezávislého kandidáta bolo splniť si povinnosť, vyplývajúcu zo zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí a spočívajúcu v zozbieraní potrebného počtu podpisov podporujúcich moju kandidatúru. Vyše 400 podpisov tvorilo súčasť mojej kandidátskej listiny, ktorá sa stala odrazovým mostíkom k registrácii a vyhlásení kandidatúry. Samotný deň volieb bol v znamení netrpezlivého očakávania na ich výsledky. V kútiku duše som veril, že by som mohol byť úspešný. Túžba realizácie  predstáv na spravovanie vecí verejných v prospech väčšiny sa nakoniec premietla do reality v podobe zvolenia za poslanca. Mal som z toho veľkú radosť no zároveň som si uvedomoval aj veľkú zodpovednosť z toho plynúcu.

Sám som bol veľmi zvedavý a plný očakávania na všetky procesy, spojené s výkonom funkcie zástupcu ľudu. Po obdŕžaní osvedčenia o zvolení sa v zákone stanovenej lehote konalo prvé zasadanie miestneho zastupiteľstva. Ešte predtým som absolvoval stretnutie s predstaviteľom politickej strany, ktorá mala počtom zvolených poslancov najväčšie zastúpenie a z ktorej pochádza aj osoba, zastávajúca v súčasnosti funkciu starostu. Podľa mojich informácií dané stretnutie malo byť  práve s budúcim štatutárom, no pre údajnú zaneprázdnenosť poslala p. starostka svojho zástupcu. Nepripisoval som tomu nejaký veľký význam (až do istého času), povedal som si, určite má veľa práce po zvolení s prípravami zodpovedne prebrať úrad po svojom predchodcovi. Na stretnutí mi boli predstavené predstavy nového vedenia s prosbou o jeho podporu. Aj keď navrhované zloženie miestnej rady neodzrkadľovalo výsledky volieb, veril som, že „väčšina to myslí dobre" a že spolupráca bude efektívna v prospech takmer všetkých. Aj preto som nevidel dôvod, prečo nepodporiť navrhované prvé kroky. V dobrej viere a v domnienke, že budem viac v centre diania a budem tým aj viac prospešný som súhlasil s členstvom v poslaneckom klube najsilnejšej politickej strany, čo sa týka zastúpenia v zastupiteľstve. Pri svojom súhlase som však upozornil zástupcu politickej strany, z ktorým som absolvoval prvé stretnutie, aby moje členstvo nepovažovali za znak automatického stotožnenia sa s názormi klubu a následným hlasovaním a že sa stále budem riadiť vlastným svedomím a vedomím, aj keby to malo znamenať, že môj názor bude v rozpore s názorom poslaneckého klubu.  Po čase som prišiel na to, že sa moja poznámka minula svojím účinkom.

Na prvé zastupiteľstvo nikdy nezabudnem. Boli to moje prvé reálne dotyky s komunálnou politikou, prvé rozhodnutia, prvé hlasovania za mojej účasti. Náš sľub, schválenie programu, kreovanie jednotlivých komisií šlo ako po masle. Podobné to bolo aj pri  ostatných uzneseniach. Mal som z toho všetkého príjemný pocit. Nezabudnem na vetu, ktorá mi zarezonovala pri rozhovore medzi dvoma poslancami s ideovo vzdialených politických strán. Dovolím si citovať jedného z nich: „Verím, že všetky uznesenia budú počas celého volebného obdobia prijímané v podobnom duchu ", narážajúc na zhodu pri hlasovaniach za dané návrhy na ustanovujúcom zasadaní. To ma spočiatku utvrdilo v názore, že pri rozhodovaní je možné zabudnúť na politickú príslušnosť a hlasovať v prospech dobrej veci. Doba však ukázala, že realita je úplne niekde inde a že tu existujú jednotlivci, dogmaticky stojaci za stranou s klapkami na očiach bez súdneho rozhodovania a s množstvom predsudkov.

Onedlho som zistil, že svojím členstvom v poslaneckom klube som „niekoho poslanec", čo ma veľmi pobavilo a zároveň prinútilo o tomto vyjadrení premýšľať. Uplynulo 6 mesiacov a za tú dobu som nebol pozvaný na žiadne stretnutie poslaneckého klubu, ktorého právoplatným členom som bol. Žeby sa klub nestretával a neprerokúval dôležité body, týkajúce sa života v mestskej časti? Dvakrát si ma zavolali pár minút pred konaním zastupiteľstva, alebo pred rozhodujúcim hlasovaním s otázkou, či podporím ich návrh. Potrebovali jediné, a to, aby som zahlasoval za ich návrh. Vtedy som pochopil, kde sa v ich očiach nachádzam a akú úlohu to mám vlastne hrať. Môj postoj a názor v akejkoľvek záležitosti nebol vôbec dôležitý, šlo im len o hlas a keďže som bol členom poslaneckého klubu (čo chvíľa požiadam o vystúpenie), očakávali, že sa podvolím. Nestotožnenie sa s niektorými názormi som pocítil na vlastnej koži. Presvedčil som sa, aké zhubné je niekedy, ak sa moc dostane do nesprávnych rúk, resp. ak sa mať moc a možnosť rozhodovať nesprávne pochopí.

Niečo zlé je však aj na niečo dobré. Tzv. samo chcené vládnutie jednej strany, porušujúce akékoľvek zásady, sa prejavilo aj pri jednaní s predstaviteľmi ostatných politických strán zastúpených v miestnom zastupiteľstve. Aj vďaka tomu som mal možnosť spoznať „idiotov v politike" (v terminologickom chápaní J. Banáša).

Nasledujúce týždne a mesiace mi umožnili nabrať veľké množstvo skúsenosti, z ktorých profilujem môj súčasný pohľad na komunálnu politiku:

- politika má sklony rozohrávať špinavú hru vprospech vyvolených;

- nesprávne pochopená moc deformuje osobnosť, čo následne vedie krozhodnutiam, prospešným pre menšinu anie väčšinu;

- potvrdilo sa mi delenie politikov M. Webera na politikov žijúcich pre politiku apolitikov žijúci zpolitiky;

- mnohým zástupcom ľudu obsahová náplň pojmu politická kultúra nič nehovorí;

- slepá abezhraničná lojálnosť voči straníckemu šéfovi nepozná hranice;

- názor, ktorý je vrozpore snázorom „viac povolaného", vie človeka dostať na druhú stranu rieky, ponad ktorú nevedie žiadny most;

- prospešná iniciatíva vie byť pochovaná len preto, pretože nebola plodom „najpovolanejších";

- mizerný záujem, ba skôr nezáujem občanov opolitickú oblasť;

- ešte stále sa však nájdu „idioti v politike";

- ak existuje vôľa pri správe veci verejných, politická príslušnosť akéhokoľvek zafarbenia ide bokom.

Naschvál som to pozitívne v hodnotení nechal na konci, pretože celý tento článok chcem ukončiť vo viere a nádeji, že

- politika apohľad na ňu sa vočiach občanov dá zmeniť klepšiemu,

- občanov je možné vtiahnuť do rozhodovacieho procesu oich živote vhodným spôsobom a prebudiť tak dnes spiacu občiansku spoločnosť,

- sa vpolitickej oblasti bude pohybovať čo najviac „idiotov", ktorí nebudú na svoj piedestál stavať vlastný prospech, ale prospech mnohých.

Na všetko je samozrejme potrebná dokola opakovaná vôľa, no nezabúdam ani na to, že

NÁDEJ ZOMIERA POSLEDNÁ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?