Československo bolo v roku 1968 iba objektom a nie subjektom dejinného vývoja. Dubček mal iba jeden jediný prostriedok, ako mohol predísť intervencii, a to kapitulovať bez boja, vzdať sa programu Pražskej jari. To, že sa spolu s ďalšími reformátormi bránili pred 21. augustom túto cestu nastúpiť, bolo hlavnou príčinou intervencie - operácie Dunaj - najväčšej vojenskej akcie v Európe od druhej svetovej vojny.
Československý rok 1968 svojím negatívnym vyústením preukázal aj istú pozitívnu službu - dôkaz o nereformovateľnosti socializmu sovietskeho typu. Zrážka Pražskej jari s Kremľom priniesla svetu rozhodujúce poznanie - zvnútra sa komunizmus reformovať nedá. Socializmus v Československu nebol v žiadnom prípade ohrozený, systém proste nedovoľoval zmenu. Augustová invázia vojsk Varšavskej zmluvy tak v plnej nahote odhalila jeho ideologickú prázdnotu.
Odpoveď na otázku, či Dubčekov pokus o socializmus „s ľudskou tvárou" mohol byť úspešný v období bipolárne rozdeleného sveta, je jednoduchá. Nemohol. V tom čase neexistovala vo svete sila, schopná Sovietskemu zväzu diktovať, ako má vo svojom bloku postupovať. K invázii by zrejme nedošlo, ak by Sovieti nemali istotu, že sa Československo nepostaví na odpor, že Spojené štáty nezasiahnu a ak by reformátori mali situáciu pod kontrolou.
Dubček tvrdil, že „socializmus a ani nijaký iný moderný spoločenský systém nemôže existovať bez demokracie. To bola orientácia, ktorú sme sa pokúšali uplatniť v roku 1968. Ale keďže nám brutálne zabránili uskutočňovať naše plány, vedel som, že agónia sovietskeho systému sa bude ďalej iba prehlbovať a urýchľovať".
Gorbačov a jeho kolegovia vedeli, že sovietsky reformný proces, označovaný za perestrojku, má mnoho spoločného s niektorými formami Pražskej jari. Na otázku, či československá jar a august 1968 boli pre neho lekciou pre budúcnosť, keď sa stal sovietskym lídrom, odpovedal: „Nepochybne. Aj pod ich vplyvom som našiel odvahu a silu odštartovať zásadné zmeny". Gorbačovovo vedenie oznámilo oficiálne prehodnotenie rozhodnutia z roku 1968. Potvrdilo, že táto „slávna misia na záchranu socializmu" v Československu bola klamstvom. Zabrzdilo progresívne procesy nielen v Československu, ale aj v samotnom Sovietskom zväze a ostatných socialistických krajinách. Člen Najvyššieho sovietu D. Granin podal ďalšie vyjadrenie: „Dubčekova Pražská jar bola prvou perestrojkou v socialistických krajinách a my sme túto perestrojku rozdrvili a pošpinili". Veľavravný je aj výrok nositeľa Nobelovej ceny za mier Sacharova: „Som presvedčený, že dúšok slobody, ktorého sa Česi a Slováci nadýchli, keď na ich čele bol Alexander Dubček, sa stal prológom terajších nekrvavých revolúcií vo východnej Európe i samotnom Československu". W. Brandt k tomu dodal: „Európa by mohla byť oveľa ďalej, keby bolo Alexandrovi Dubčekovi umožnené po roku 1968 pokračovať v jeho politike". Denník El Pais to výstižne vyjadril slovami: „Dubček odišiel z tohto sveta s istotou, že história mu dala za pravdu". A čo na to všetko povedal samotný protagonista? „Som rád, že sme sa dneška dožili, ale ešte radšej, že sa toho dožili oni".
PS: Aj napriek tomu, že Dubček a jeho spolupracovníci predbehli dobu, „Pražská jar zostáva jedným zo základných historických pilierov, na ktorých môže stáť aj dnešná náročnejšia stavba našej demokratickej spoločnosti". Berme 21. august 1968 ako ponuku k tomu, aby sme slobodu a demokraciu zaradili tam, kam patria: na absolútny vrchol rebríčka hodnôt. Zmysel a cieľ politického snaženia - aby svet občianskych, sociálnych a politických pomerov mal ľudskú tvar, zostáva ako inšpirujúca a zatiaľ nedokončená výzva aj pre súčasnosť.