Jedným z vrcholov samotného účinkovania bol sobotný večer s prívlastkom víťazného semifinálového zápasu. Osobne som bol milo prekvapený z predvedenej hry. To, ako sa k zápasu postavili samotní hráči, bolo obdivuhodné. Vidieť hráča vo farbách Slovenska, ktorý šprintuje na striedačku za účelom striedania, bolo donedávna možné vidieť asi len na playstation.
Ale aby som prešiel k podstate. Záverečný klaksón signalizoval postup do finále. Slovenskí reprezentanti s úsmevom na tvári zoradení na modrej čiare, čakajúci na vyhlásenie hráča zápasu. A vtedy to prišlo. Moja dobrá nálada bola naštrbená osobou, ktorá s úsmevom na perách a dvihnutým palcom smerom na hor dávala jasne najavo našim chlapcom, že sú jedničky. Tou osobou bol minister školstva, vedy, výskumu a ŠPORTU Slovenskej republiky. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nejde mi ani tak o osobu p. Čaploviča, ako skôr o to, akú inštitúciu zastupoval a v rámci ktorej odovzdával ocenenie.
Štátni predstavitelia by si mali rezervovať miesto pre gratulantov niekde na konci a nie sa pchať tam, kde nemajú právo ani len postávať. Áno, mnoho oblastí v spoločnosti je podfinancovaných, mnohí budú namietať, že sú aj dôležitejšie sféry, ktoré si zaslúžia väčší prílev finančných prostriedkov (ako napr. zdravotníctvo, školstvo a pod.). Súhlasím. Ide mi skôr o to, aby si kompetentní uvedomili skutočnosť, že pýšiť sa cudzím úspechom je smutné. Úspechom, pre ktorý náš štát veľa toho neurobil.
Súčasný minister prichádza zatiaľ len s viac či menej diskutabilnými návrhmi v oblasti školstva, vedy a výskumu, no oblasť športu ako keby ostávala bokom, mimo záujmu. Koncepcia rozvoja športu na Slovensku pretrváva na bode mrazu. Chýbala aj pred p. Čaplovičom, chýba v súčasnosti, no pevne verím, že v dohľadnom čase už chýbať nebude. VERÍM. Aby sme sa potom nečudovali, že úspechy, ktoré zviditeľnia náš všetkých, budú prichádzať v desaťročných intervaloch.
PS: Preto pán minister. Snáď raz aj ja VÁM dám palec hore.
